Kapitál # 1 / 2022 – Montáž

Kapitál vstupuje do šiesteho roku svojej existencie a v rukách držíte historicky prvé číslo venované kinematografii. A to priamo jej spirituálnemu jadru: Montáži! 

Najmladšie z umení prinieslo do hry fenomén montáže – časopriestorového pohybu, ktorého energia začala veľmi rýchlo akcelerovať aj pohyby v iných umeniach či dokonca politické pohyby. Montáž sa odtlačila do modernej divadelnej estetiky, učarovala avantgardným hnutiam a sovietski montážnici v nej objavili politický potenciál ovplyvňovať masy. Z juxtapozície záberov totiž môže vzniknúť kolízia produkujúca nový význam. To, ako je zhromaždený materiál „zmontovaný,” sa tak stáva kľúčovým udávateľom rozsahu, v akom sa nás pohyblivý obraz môže dotknúť.

Montáž sa stala symptómom doby, do ktorej vstúpila. Excesívne turbulencie v globálnej politike minulého storočia zrkadlené v turbulenciách nových umeleckých manifestov či technologického pokroku si môžeme predstaviť ako dramatickú rapidmontáž záberov dela zo slávneho filmu 10 dní, ktoré otriasli svetom (1928) od Sergeja Ejzenštejna, ktorý bol oslavnou rekonštrukciou boľševickej revolúcie.

Kinematografia je syntetické umenie, ktoré do seba angažuje a prepája všetky známe umelecké druhy. Britský teoretik Vachel Lindsay vo svojej knihe The Art of The Moving Picture (1915) píše o sochárstve, výtvarnom umení či architektúre – v pohybe. Najbližšie má však film k hudbe. A to nie vďaka soundtracku, ale temporytmickým vlastnostiam strihovej skladby – napokon práve tie dokážu prepojeniu jednotlivých umení vo filme udeliť špeciálny zmysel.

V legendárnej experimentálnej miniatúre Arnulf Rainer (1960) to dokazuje viedenský štrukturálny filmár Peter Kubelka na striedaní čiernych a bielych políčok podľa vopred pripraveného zápisu strihovej partitúry, čo je jasná analógia k hudobnej kompozícii.

Strih je neviditeľný a tvorí základ samoučiaceho média filmu. A hoci mu každý podvedome rozumie, len málokto (a dokonca aj máloktorý filmový kritik či kritička) ho vyzdvihuje či analyzuje. Montáž tak najčastejšie ostáva v tieni obrazu, zvuku či hereckej akcie. A aj to je jeden z dôvodov, ktorý ma motivoval zostaviť pre vás toto číslo.

Režisérka Viera Čákanyová doň pripravila nesmierne otvorený rozhovor so strihačkou Janou Vlčkovou. Citáty Ludwiga Wittgensteina sa v úprimnom dialógu dvoch tvorkýň stávajú platformou k často vtipným či ironickým úvahám, ale aj ku kritickej reflexii vlastných pracovných postupov.

V retrospektívne ladenom texte dokumentarista a strihač Marek Šulík porovnáva, aké mimoriadne odlišné bolo strihať film v ére pred digitálom, a ako nové technologické možnosti na poli strihu dnes pomáhajú skvalitňovať výsledok, a to špeciálne keď hovoríme o dokumentárnom filme.