Kapitál # 06 / 2022 – Vyvlastnenie

Je len málo pojmov, ktoré v súčasnosti vzbudzujú toľko podozrievavosti, alergických reakcií, potlačených tráum, ale zároveň i nádejí, ako vyvlastnenie. V politicko- ekonomickom systéme, ktorý chápe vlastníctvo ako extenziu osoby, je vyvlastnenie obdobou amputácie. Tento pojem a právny inštitút naša ústava (čl. 20) síce stále rozpoznáva ako legálny, ale v spoločnosti nikdy celkom neprestal byť vnímaný ako nástroj totalitného režimu a štátneho násilia aplikovaného v neprehliadnuteľnej mocenskej asymetrii voči jednotlivcom. Súčasná ústava je v definícii vyvlastnenia úsporná, strohá, a nie celkom jednoznačná. Hovorí, že „vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“ Kľúčové body tejto definície – nevyhnutná miera, verejný záujem, primeraná náhrada – sú však vágne, otvárajú priestor pre možné široké interpretácie, špekulácie a nekonečné súdne spory. Kým však pri stavbe diaľnic, priehrad a ďalších strategických stavieb dokáže vyvlastnenie prejsť v očiach liberálnej demokracie i kapitalistického realizmu – a súkromné polia, domy, pozemky, sady sú nevyhnutnou obeťou „vyššiemu princípu“ dopravnej alebo energetickej infraštruktúry – ďalšie rozmery „verejného záujmu“ z tohto poňatia celkom vypadávajú.

Čo ak majiteľ kultúrnej pamiatky necháva budovu chátrať, alebo ju úmyselne poškodzuje, aby na jej mieste mohol postaviť výnosnejší projekt? Čo ak v domoch a celých štvrtiach miest zápasiacich s krízou bývania nikto nebýva, pretože ich majitelia ich používajú predovšetkým ako záruky pri operáciách na finančných trhoch? Čo ak nadobudnutý majetok pochádza z porušovania zákona, z vyťažovania a reprodukcie nerovností? Za akých podmienok je spektakulárne násilie vyvlastnenia adekvátnou odpoveďou na menej nápadné štrukturálne násilie?

Touto líniou sa zaoberá hneď niekoľko textov v čísle: Peter Szalay opisuje históriu vyvlastňovania v Bratislave od konca 19. storočia, porovnáva „verejný záujem“ ako legislatívnu podmienku vyvlastňovania s praktikami developerov, ktorí sa pod rovnakou zámienkou uchádzajú o finančné dotácie z verejných zdrojov. Andrea Londáková uvádza zahraničné príklady vyvlastnenia ohrozených pamiatok a poukazuje na jeho nástrahy a význam fungujúcich verejných inštitúcií. Tieto prípady konfrontuje s dvomi príkladmi zo Slovenska: s aktuálne prebiehajúcim vyvlastnením Liečebného domu Machnáč a so zbúraním Istropolisu. Vyvlastnenie bytových jednotiek patriacich špekulantom na trhu s realitami a občianske formy rezistencie voči aktuálnej kríze bývania rozoberá Matej Hliničan v rozhovore s aktiviston Chrisom z berlínskej iniciatívy Deutsche Wohnen enteignen!. V ďalšom rozhovore s členmi kooperatívy pre každodenné technológie Varia sa Dušan Barok rozpráva o subverzívnych stratégiách voči venture kapitalizmu, o kritickej praxi voči politike a praktikám online gigantov, a o navrhovaní online sieťovania, ktorého používatelia sú zároveň vlastníkmi a vlastníčkami komunikačnej platformy a dátových serverov. Dva texty sa zaoberajú nedávnym zmrazením majetku ruských oligarchov v rámci medzinárodných sankčných opatrení voči Ruskej federácii. Martin Tremčinský v širšom kontexte uvažuje o tom, či je pri uplatňovaní zhabania a zmrazenia majetku ako sankčného mechanizmu obhájiteľný rozdiel medzi ekonomickým a vojnovým násilím. Ľudmila Elbert rozoberá tieto procesy z hľadiska medzinárodného práva a približuje tiež rozdiely medzi vyvlastnením, zoštátnením, zhabaním a zmrazením majetku a ďalšími právnymi inštitútmi.

Cieľom čísla však nie je vyvlastnenie romantizovať. Je nespochybniteľné, že bolo a stále je aplikované ako nástroj štátneho alebo ekonomického násilia, nespravodlivosti, mocenskej asymetrie, a to v rôznych historických a geopolitických kontextoch. Vyvlastnením sa z kritickej perspektívy zaoberá text Jakuba Vrbu, ktorý popisuje triedny a etnický rozmer vysídlenia sudetských Nemcov. Zdeněk Jehlička opisuje praktiky štátu Izrael pri kolonizácii Palestíny, a zároveň analyzuje argumentačný a ideologický aparát, ktorý má praktiky zaberania pôdy, majetku a vysídľovania Palestínčanov a Palestínčaniek legitimizovať. Prekladový text Roberta Nicholsa sa zaoberá podobnou dynamikou – rozoberá legitimizáciu koloniálnych praktík voči autochtónnym obyvateľom a obyvateľkám a všíma si, že ako jeden z hlavných argumentov bola použitá absencia konceptu vlastníctva u autochtónnych komunít. Vlastníctvo legalizovalo krádež. O vzťahoch k pôde, krajine, územiu, ktoré sú založené na iných ako vlastníckych vzťahoch a o tom, ako sa pretavujú do filmového jazyka, píše Dominika Moravčíková v esejistickej reflexii filmu Ste. Anne.

Práve tu sa ukazuje určitá možnosť, akým smerom rozvíjať a posúvať súčasné iniciatívy, ktoré sa snažia vyvlastnenie mobilizovať v záujme ochrany kultúrneho dedičstva alebo konfrontácie sociálnych nerovností. Namiesto presunu majetku zo súkromného do verejného vlastníctva, ktorý ale nenabúrava vlastnícke vzťahy ako také, je možno najvyšší čas začať uvažovať o formách „odvlastnenia”, navracajúceho do hry vzťahy ku krajine, ktoré presahujú zapísané parcely.